PREDSLOV
...Ráno som sa zobudila na lúče slnka a hluk áut na ulici. Nebolo ani sedem hodín, mala som ešte chvíľu čas na vylihovanie v posteli, ale akosi sa mi nechcelo. Vstala som a robila bežné veci, ako v iné dni. Išla som do kúpelne a ako obvykle som si umývala zuby, popri tom som rozmýšľala, aký mám nudný a nezaujímavý život. V podstate celých 16 rokov žijem v tom istom meste, som od škôlky s tými istými ľuďmi a stále každý deň robím to isté. Ale nevedela som, ako to zmeniť. Miestny ľudia nemajú rady zmeny a všetko nové je pre nich zlé, neobvyklé. Jednoducho iné a správajú sa k novým veciam ostražito a nedôverčivo. Prišla som na to, že žijem v meste, kde každý každého pozná už od narodenia a každý a každom všetko vie. Až teraz mi došlo, aké je to na nič. Po tomto dlhom premýšľaní som sa ako obvykle začala obliekať. Najprv som pol hodinu rozmýšľala, čo si oblečiem, ale nakoniec som vybrala ten správny model. Prišlo mi ako dobrý nápad ísť niektorý deň na nákupy. Celý čas ako som sa obliekala som pozerala do zrkadla. Nemala som náladu a tak sa mi môj ,,vhodný model“ znepáčil. Stále som si vyčítala svoje nedostatky- mám veľké stehná, nepekné ramená a nehovorím ani o svojej tvári. Ale čo už, obliekla som sa a plná nenávisti k sebe samej, som zišla dolu do kuchyne, kde ako zvyčajne mama robila mne a mojej sestre desiatu.
Moja mama- Anni Reisenová, pochádza z Ukrajiny, ale vydala sa tu v Chicagu. Je to pekná žena aj vo svojom veku. Má milú tvár, trochu bacuľatú, ale jej účes ju zoštíhľuje. Je obchodná manažérka v miestnej firme už 20 rokov.
V tom ako som sa pozerala na mamu a trochu sa snažila ju sama sebe opísať vošla do kuchyne moja sestra. Chodila som mnou do školy, ale ona bude tento rok maturovať- je v poslednom ročníku. V škole patrí ku hviezdam, je najkrajšia na škole. Jej meno- Nadja, pozná každý. Je vysoká, štíhla, má blond vlasy a podobá sa výzorom na mamu viac ako ja. Má plné pery, malý nos a pekné mierne šikmé oči hnedej farby. Napriek tomu, že sme sestry, nemáme vôbec pekný vzťah. Stále sa hádame a keď netreba, tak sa ani nerozprávame. Ale je mi to jedno hlavne, aby zmaturovala a odišla na vysokú...
Po ceste do školy za mnou behala jedna z mojich kamarátok z detstva- Sasha- veľmi milé dievča. Máme toho veľa spoločné. Jej rodina pochádza z Ruska, ale ona sa narodila už v našom meste v Chicagu. Je veľmi pekná a chytrá. Nie je veľmi vysoká, ale má peknú postavu. Má ryšavé dlhé vlasy a okrúhlu tvár. Veľké zelené oči, ktoré vo mne vyvolávajú divný pocit, a pekný úsmev. Keď ma dobehla začala hovoriť o nejakom futbalovom týme, ale ja som bola tak pohrúžená do myšlienok, že som ju vlastne vôbec nepočula. ,, Sofia, Sofia!“ začala na mňa kričať a mávať mi rukou pred očami. Úplne ma to vrátilo na zem, a začala som sa venovať prítomnosti a nie snom a myšlienkam. ,, Prepáč mám akýsi divný deň dnes. Čo si hovorila?“- spýtala som sa úplne nevinne, akoby sa nič nestalo. Ale videla som na nej, že je nehnevaná. Nemá rada, ak ju niekto nepočúva. Tak mi len odsekla:,, Nič, nechaj tak, preberieme to pri obede.“ Už sme sa blížili ku škole. Bola to obyčajná budova, ktorú oživovali davy študentov. Všade boli malé skupinky istých ľudí, ktoré sa nikdy nemenili. Vedeli sme naspamäť zaradiť každého študenta z našej školy do skupiny, do ktorej patrí. Išli sme po dlhej chodbe a už v diaľke som videla tri známe postavy a ich gestikulácia sa nedala zameniť s nijakou inou. Rhina, Pam a Stephanie. Boli to moje spolužiačky a už od škôlky sme spolu trávili čas. Poznáme sa veľmi dobre. Alebo nie?...

Kapitola 1.
Jednotvárnosť dňa

Pri obede sedávame na tom istom mieste už od kedy chodíme na túto školu, nikdy sme ho nezmenili a nikdy tak ani neurobíme. Je to miesto pri okne s výhľadom na parkovisko školy a trávnikom. Znova mám to isté na obed, ale všimla som si to špeciálne dnes. Rhi, Sasha, Pam a Stephanie sa rozprávajú o niečom, čo je celkom normálne, ale mne tie ich slová prídu ako z iného jazyka. Po celý čas počujem Pamin vysoký hlas ako kričí:,, Nie Rhi, neopováž sa s ním ísť von, je prelietavý!“ Pam je moja susedka, kedysi sme boli tie úplne najlepšie kamarátky, ale od vtedy sa veľa vecí zmenilo. Mám ju stále rada, ale niektoré jej názory nemusím. Je to ináč šikovné dievča, vie šiť a tak nám na narodeniny daruje peknú sukňu, alebo krásny top. Má krásne hnedé vlasy, ktoré jej určite všetci závidia, dokonca aj ja. Hnedé oči jej zvýrazňujú peknú tvár. Má dobrý vkus a tak sa s ňou dobre nakupuje. Rhi, je skôr dievča typu-,, bútľavá vŕba“ mohla by som  s ňou rozprávať do noci, mám pri nej pocit ako ma vníma a aká je empatická a to na nej zbožňujem. Nie je veľmi chytrá, ale keď chce má dobré nápady. Je milá a veľmi elegantná, ale ničím sa nelíši od ostatných. Proste zapadá medzi ľudí. Tvár má veľmi detskú a nevinnú. Má krátke blond vlasy a modro-sivé oči. Stephanie je mi tiež veľmi blízka, pretože nesúdi ľudí, ak sú iný, alebo teda lepšie povedané nesúdi nikoho koho pozná už dlho. Je neutrálna vo vzťahoch, alebo o tom proste nehovorí. Ináč je pekná, menšej postavy s kratšími vlasmi, má pekné oči, na ktoré sa mi chce vždy pozerať. 
Po tom čo som bola celý deň akási veľmi, až nezvyčajne premýšľavá som sa rozprávala úplne otvorene so Sashou. ,, Vieš, mám pocit, že každý deň z môjho života je nudný, nezaujímavý, jednoducho, že nepoznám samú seba a ľudí okolo mňa.“ Ona mi ale skepticky, alebo sarkasticky odpovedala:,, Asi si trochu namýšľaš. Ja ťa poznám a ty mňa tiež, tak čo riešiš?“
Po tejto odpovedi som len zamumlala, že má asi pravdu.
Na druhý deň nám v škole oznámili, že sa bude konať akýsi Deň zmien. Počula som o tom veľa, ale neviem čo z toho bola pravda a čo nie. Mne osobne to však príde, ako totálne hlúposť, ak sa niekto snaží zmeniť ľudí okolo seba. Ja sa zmeniť nechcem, prečo by som aj mala? Z našej školy vybrali len niekoľkých, na to že naša škola má približne tisíc žiakov, ale prekvapilo ma keď som medzi vybranými bola aj ja, spolu so Sashou, Mikom, Benom a Jonym. Z každej triedy vybrali okolo päť ľudí, ktorí budú sedieť spolu v skupinkách na Dni zmien. Na obede sme samozrejme preberali aj túto novinku. Nikomu z nás sa to nepáčilo a Sasha musela podotknúť:,, Nechcem byť v jednej skupinke spolu s Mikom. Neznášam ho, je proste odporný, stále o ňom počúvam, že berie drogy.“ Rhi jej odpovedala namyslene:,, Divím sa, že s vami ide aj Jony, veď je gay, na čo ho tam chcú?“ Ja som sa len prizerala ako plynie táto debata a premýšľala o Dni zmien, čo ma tam čaká? Ako ma to zmení?... Je pravda nepáčil sa mi výber študentov z našej triedy, všetci ostatný, okrem nás sú divný.
So Sashou sme sa po škole vybrali nakupovať, chceli sme sa pred zajtrajškom odreagovať a ja som nové veci už zúfalo potrebovala. Po pri nakupovaní padla reč aj o zajtrajšku. ,, Čo myslíš, čo od nás budú chcieť?“ spýtala sa ma Sasha. ,,Netuším, možno rovno aj celý môj životopis, že vraj je to veľmi emocionálne, ale neverím, že sa dám zlomiť“ odvážne som podotkla. Bola som si tým celkom istá. A Sasha mi dala za pravdu. Aj napriek tomu som sa tešila spolu s ňou na zajtra, aspoň budeme niekde samé dve.

Kapitola 2.
Deň zmien

Na nasledujúce ráno som sa nevedela zobudiť a skoro som zaspala. Tak som všetko nahádzala na seba, nohavice, tričko zo včerajšieho nákupu, make- up a špirálu. Ani som sa nestihla pozrieť do zrkadla ako vyzerám a začalo ma to trápiť až na ceste na určené miesto spolu so Sashou. Tak mi požičala malé kabelkové zrkadlo. Prišli sme ku peknej budove školy, kde bolo dosť detí, asi okolo tristo. Zrazu niekto zakričal, niečo nezrozumiteľné a každý sa pohol jedným smerom- dnu do budovy. Išli sme po tmavej chodbe, potom dolu schodmi a nakoniec sme zastali pred veľkými dverami. Tie sa otvorili a nám sa naskytol pohľad na veľkú školskú telocvičňu, premenenú na akúsi poslucháreň, alebo niečo podobné. Hneď som si pomyslela svoje, ale nasledovala som ostatných. Bol tam celkom hluk, pretože každý musel nahlas prejaviť svoje myšlienky druhým a tak sa mi nechcelo ostatných prekrikovať, aby som povedala niečo Sashi a vlastne možno ani jej sa nechcelo hovoriť. Kým sme si hľadali miesto na sedenie, obzerala som sa a spoznávala niektorých ľudí zo školy, niektorým som nevedela ani na meno prísť, s inými som bola pohádaná, alebo neboli v mojej skupinke. Konečne sme si so Sashou sadli, mikrofónu sa zrazu ujala žena, mohla mať asi 25 rokov. Nebola ani pekná, ale mala krásne dlhé vlasy a na ruke tetovanie, ktoré ma zaujalo na toľko, že som ju nepočula. Potom sa však vymenila s jedným chlapom, ktorý mal asi 35-40 rokov, vyholenú hlavu a na nej tiež tetovanie s akýmsi hadom. Postrehla som jeho meno, volá sa Paul. Nehovoril nič výnimočné, len o tom čo budeme dnes robiť a podobne. Zrazu povedal, aby sme sa objali s čo najväčším počtom ľudí v tejto miestnosti. Každý rýchlo vstal zo stoličky a začal behať po celej miestnosti, za ľuďmi, ktorých poznal a chcel sa s nimi objať. Ja som nerobila inak, pár krát sa mi, ale stalo, že som sa objala s úplne pre mňa neznámym človekom. Bola to celkom zábava. Po niekoľkých minútach sa už všetci vyčerpali a sadli sm si znovu na svoje miesta. Mikrofónu sa znova ujala tá dievčina, ktorej meno som už stihla postrehnúť. Volá sa Barbara. Na tabuľu nakreslila fixou štvorec a povedala, že to je náš deň. Ničím významný a ničím sa nevymyká zo stereotypu. Že sú v ňom ľudia, s ktorými sa stretávame každý deň a to nemeníme. Je to vraj pozícia bezpečia pre nás. Lebo tak vraj vieme, že sa nám nič nestane. Potom sa na dlhšie odmlčala a mikrofón vzal znova Paul. Na tvári mu bolo vidno vážnosť a nie ten šibalský úsmev zo začiatku. Začal hovoriť veľmi vážnym tónom a v miestnosti každý úplne stíchol. ,, Keby ste ma naozaj poznali, vedeli by ste, že keď som mal 10 rokov moja mama spáchala samovraždu. Pamätám si ten deň najlepšie. Začal zle, riaditeľ si ma zavolal k sebe a povedal nech som silný, že ma odvezie domov. Keď sme prišli videl som ako majú nejaké telo na nosítkach. Vtedy som už vedel, čo sa stalo. Vyrastal som u babky, ale keďže mi chýbala mama, začal som brať drogy a skončil som na odvikačke. Teraz som však čistý. Vyčítam si, ale deň kedy som začal s drogami, pretože viem, že mala by to tak nechcela...“ zrazu sa mu zlomil hlas od toľkej bolesti zo spomienok a hoci chcel dopovedať vetu, nemohol. Slzy sa kotúľali po lícach nielen jemu, ale pristihla som sa ako padajú aj mne a mnohím ďalším v tej miestnosti. Po chvíli ticha, povedala Barbara, aby sme sa dali do skupiniek, ako nás rozdelili na začiatku. Kým sa každý presúval, bola Barbara ticho, lebo aj tak by ju nikto nepočúval. Keď sa v telocvični rozhostilo ticho, každý čakal čo budeme robit teraz, nám to začal vysvetľovať Paul. ,, Teraz všetci zavrite oči- hovoril tichým hlasom- predstavte si aké to je byť vami, čo musíte prežívať každý deň, čo vás sprevádza každý deň, čo o vás nikto nevie? Aké to je byť VAMI?...“-už šepkal. Po pri tom ako to hovoril sa mi vynorili všetky spomienky, na ktoré som nerada spomínala a ešte neradšej som o nich niekomu hovorila. Ale spomienky boli silnejšie a tvrdšie. Kým som mala zatvorené oči, myslela som si, že budem plakať sama, ale akonáhle som ich otvorila, zistila som, že opak je pravdou...

Kapitola 3.
Nič nie je také, ako sa zdá.

Paul začal znova hovoriť. ,, Každý v skupine sa vystrieda a prvú vetu začnete: Keby ste ma naozaj poznali, vedeli by ste...“ to bol pokyn. A k tomu dodal: ,, Tak čo by sme o vás vedeli?“
V našej skupine bol prvý Mike, vždy zo seba robil šaša a blázna, stále sa smial vyzeral byť šťastný a z ničoho si nerobil ťažkú hlavu, v škole patril k tým divným a tak som ho nemala veľmi v láske. Nesmelo začal s tou vetou, o ktorej hovoril Paul:,, Keby ste na naozaj poznali, vedeli by ste, že mi zomrel starší brat, pred tromi rokmi. Bolo to drsné, pretože deň pred jeho autonehodou sme sa škaredo pahádali, povedal som mu, že ho nenávidím- prehltol v hrdle hrču, ktorá mu bránila rozprávať, ale ešte neplakal, no v učiach sa mu slzy ligotali, v tej chvíli mi ho bolo naozaj ľúto a tak som mu spontánne položila ruku na rameno- je mi ľúto, že nemôžem vrátiť čas a zmeniť to. Nemyslel som vážne, to čo som mu povedal, pravda je, že mi veľmi chýba. Mama sa z toho stále nedostala, berie prášky a od tej nehody sa s ňou neviem úprimne porozprávať. Tak sa cítim veľmi osamelo, pretože som o tom nikomu nikdy nepovedal.“ Teraz sa odmlčal úplne. Bolo mi ho fakt ľúto. Nikdy by som nepovedala, že chalan taký zábavný môže mať toľko bolesti v sebe a môže byť taký úprimný. Prvý však skončil svoje rozprávanie a nasledovala Sasha, v tej chvíli som si pomyslela, že ona má skvelý život a že ma ničím neprekvapí. Začala rozprávať a bolo vidno, že jej to nejde ľahko. ,, Keby ste ma naozaj poznali, vedeli by ste, že môj život nie je ani zďaleka taký, ako si ostatný myslia. Vedeli by ste, že po mojím zovňajškom sa skrýva čosi viac. Vedeli by ste, že ľudí, ktorých mám rada pri mne nie sú, tak ako moji starý rodičia, ktorí žijú v Rusku a ja som bola za nimi akurát štyri krát za celý svoj život. Že mi veľmi chýbajú, pretože sú to úžasný ľudia. Vedeli by ste, že starý rodičia, ktorí žijú tu mi zomreli. Keď dedo upadol do kómy bola som pri ňom celé tri dni, celé tri dni som sa od neho nepohla. Doktori hovorili, že sa už možno nepreberie, ale on sa prebral a plakal, lebo počul všetko o čom sme hovorili. Potom zomrel...-ďalej Sasha nemohla hovoriť, všetko zo seba vyhŕkla rýchlo a postupne prestávala rozprávať. Úplne neznámi ľudia ju objali a medzi nimi som bola aj ja. Plakala som s ňou, nevedela som prestať. Ako ďalší, ktorý mal rozprávať bol Ben, pomyslela som si, že on ničím neprekvapí, pretože bol v škole veľmi obľúbeným a dosť namyslený. Ale v tej chvíli mi prišiel, smutný a málatný. ,, Takže, keby ste ma poznali, vedeli by ste, že nie je všetko tak, ako vyzerá, že len v škole som ten chalan, čo ho každý pozná a len v škole sa smejem. Vždy keď prídem domov sa hádam s rodičmi, čo mi je ľúto. A to som si uvedomil až teraz. Až teraz som si uvedomil, že to je nesprávne. Mnoho krát som im povedal, že ich neznášam, alebo niečo podobné, ale teraz si uvedomujem ako mi je z toho na nič. V škole sa zase pozerám na ľudí zvysoka a ani neviem prečo. Robím si srandu z iných ľudí kvôli kamošom, čo je na mňa dosť veľký nátlak z ich strany, ale nerobím to rád. To mi verte. Neviem čo mi to dáva do života a rozhodol som sa, že s tým skončím. Dosť ma ten pocit drtí.“ Vyzeral naozaj utrápene a veľa ľudí ho objalo. Teraz však prišiel rad na mňa a ja som stále nevedela ako začať. Ale prvá veta bola istá:,, Keby ste ma naozaj poznali vedeli by ste, že nie som tá, za ktorú ma považujete.  V škole patrím k dokonalým holkám, ale skutočnosť je, že nenávidím samú seba, svoje telo, vlasy a všetko. Okrem toho mám dosť mizerný život, stále mám pocit, že ma nikto nechápe a nikto mi nerozumie. Doma sa hádam so svojou sestrou ustavične a s rodičmi tiež. Mnohokrát som im povedala hrozné veci a bojím sa, že sa ku mne kvôli tomu správajú inak. Dosť na mňa tlačia kvôli známkam v škole, lebo moja sestra je proste skvelá, dobre sa učí a vždy počúva, ale rodičia nechápu, že ja som iná.“ Zbehla mi slza po líci a zacítila som niekoľko rúk na svojom ramene, cítila som, že to chápu.  A bolo príjemné vedieť, že mi tí ľudia rozumejú. Odrazu sa pominuli moje predsudky o ostatných, zrazu som každého začala vnímať ako ľudí s pocitmi a nie ako ľudí, ktorý sa zle obliekajú. Aj aj toho mi prišlo ľúto. Ďalší na rade bol Jony, v celku vyzeral byť milý. Začal:,, Keby ste ma naozaj poznali, vedeli by ste, že sa cítim byť sám, pretože ostatný vedia, že som gay. Od kedy zomrela Taylor ( Taylor zomrela, pred rokom na predávkovanie drogami.) Mam pocit, že sa mi rúti svet, pretože kým nezačala brať drogy, bola skvelá priateľka, chápala ma a podporovala. Od vtedy čo zomrela som sa chcel asi tri krát zabiť, pretože mám pocit, že som jej mal pomôcť. Bol som jej najlepším kamarátom a nechal som ju v tom plávať. Každý vrátane mňa sa jej otočil chrbtom a to si veľmi vyčítam.“ Bez mihnutia oka som proste vstala a poriadne ho stisla v náručí, predsudky o tom, že je gay nie sú, je to normálny chalan a začala som ho mať rada. Potom čo dorozprával Jony sm sa všetci objali a začali sa spoznávať, vymenila som si číslo so všetkými v našej skupinke. Viac už pre mňa neexistovali partie v škole.