Spoznali sme sa len tak  vonku s kamarátmi. Páčil sa mi od začiatku, bolo v ňom niečo čo ma brútálne priťahovalo. Začínalo to ako z nejakého filmu. Boli sme postupne ako kamaráti, ako brat a sestra. Ja som si robila nádeje, že z toho bude veľká láska. Hoci som bola sčítaná a vedela som, že nič netrvá večne, verila som, že ja môžem byť výnimka. A tak uteklali mesiace a ja som na ňho stále čakala. Čakanie bolo síce hrozné, ale dúfala som že moje smutné oči mu niečo napovedia, vždy keď ma videl ako smutne sa na ňho pozerám sa  usmial. Vždy keď som to nečakala sa ma jemne dotkol, a ja som umierala. Stále viac a viac som chcela byť s ním a myslela som si, že on je na tom rovnako.  Veď čo všetko robil pre to, aby som sa smiala, aby som ho cítila. Jednoducho šťastie, ktoré sa nedá opísať. Ale jedného dňa prídem vonku a on tam nebol. Opakuje sa to niekoľko dní za sebou. Všetci sa na mňa divne pozerajú a cítim, že robia tajnosti. Prehovorím môjho najlepšieho kamaráta, aby mi povedal o čo ide. Z neho len vyhŕklo, že je s nejakou babou. Tie slová mi zneli v hlave celú noc. Nechápala som ako je to možné. Veď to bolo také nádejné. Celú noc som kvôli tomu nespala. Každý si to všimol, ale nikto to nechcel vedieť. Tak utekali ďalšie mesiace, a ja som lásku premenila na nenávisť. Až raz mi napísal správu, že sa chce vážne porozprávať, že budeme sami. Nechcela som ísť no našťastie ma kamarátka prehovorila. Keď som tam prišla znova sa na mňa usmial, tak ako kedysi. Mal krásne smutné oči a ja som nevedela čo čakať. Zrazu z neho vyhŕklo, že ma mal vždy rád,ale si nebol istý či je to tak aj so mnou. Chcel to so mnou skúsiť. Zrazu moje myšlienky o tom ako mu vynadám sa premenili na slzy, nevedela som čo povedať. Celý ten čas som sa v ňom nevyznala a nerozumela mu. A predsa sa to všetko trápenie, tie noci oplatili. Ten deň si zapamätám asi navždy. No to šťastie nevydržalo dlho. Všetci nám závideli a prestali sa s nami viac baviť. Každý mi hovoril, že to bola chyba. A moja najlepšia kamarátka sa so mnou nebavila. Prednedávnom mi povedala, že sa jej páči, a keď ma s ním videla bolo toho na ňu dosť. Zrazu som sa cítila osamelá, ale s mojou láskou. Boli to dva protiklady a nevedela som či mám byť šťastná, že ho mám či nešťastná, že nemám ostatných. Ale hovorila som si, že začiatky sú ťažkéa že si ostatný proste po čase zvyknú. Každý deň sme boli spolu. Užívali sme si sekundy tých dní čo sme dvaja a ja som nemyslela na nenávisť druhích.  Po troch dňoch mi povedal že ma miluje. Bolo to síce krásne, ale skoro. Jedného dňa som bola sama doma a napadla ma v tej chvíli skvelá myšlienka. Pozvať ho k sebe. Všetko prebiehalo nádherne, celú noc sme prekecali. Nad ránom chcel toho skúsiť až veľa a ja som nebola pripravená. No on naliehal a tak som v tom nevidela problém. Veď som ho milovala a bola som presvedčená, že aj on mňa. Priznám sa bola som začiatočníčka a keď to zistil, povedal že to takto nepôjde. A tak odišiel. Nedoľúbila som ho za krátke ráno. Studené slzy mi naplnili unavené oči. Pamätám si akurát ako ma teplé ranné slnko zohrievalo cez otvorené okno. Počula som z vonku smiech detí z ihriska a to bolo deprimujúce. Celý čas som si premietala v hlave tie krásne chvíle.  Z prebdenej noci s ním som skoro zaspala. V ten deň som nemohla byť doma, všetko mi pripomínalo tú noc. Teda ráno. Dokonca aj cestou v autobuse pri počúvaní mojej obľúbenej hudby som chcela plakať. Utíšila ma len babka, ona o tom síce nevedela, ale cítila som sa pri nej skvele a zabudla som. V ten večer som ho stretla na ulici a chcel sa porozprávať. Samé výhovorky. Ale zapôsobilo to na mňa a dala som mu druhú šancu. Vtedy sa úplne zmenil. Na všetko išiel pomaly. Ale keď po niekoľkých dňoch začal vymýšľať že nemôže ísť von, nahnevala som sa a najbližšie som mu aj ja povedala, že neôžem ísť von. Srdce chcelo, aby som s ním bola, ale ešte som mu neodpustila. No on si začal dovoľovať a vydierať ma. Povedal, že nechcem byť s ním, že ho neľúbim. A tak bolo po jeho vôli, keď som predsa išla za ním. Zrazu sa mi ozvala moja najlepšia kamarátka, ktorá som mnou za posledný týždeň prehovorila asi dve slová, mi povedala, že môj milovaný ma podviedol na jednej oslave. Telefón mi spadol z ruky a behala som za ním pre vysvetlenie. Nahodil na tvár výraz neviniatka a začal sa vyhovárať, vlastne ako vždy. Nemohol za to, veď sa trochu opil. Nakoniec mi povedal, že ma stále miluje a že len so mnou chce byť. Ďalšie dni pri ňom boli divné. Často som sa s ním necítila dobre, ale v hĺbke duši som ho proste milovala asi aj ja. Znovu začal tlačiť na mňa. Chcel, aby som prišla k nemu domov, lebo je chorý a nechce byť sám. Kamaŕatky mi hovorili, aby som tam nešla, ak nie som pripravená. A tak som to odďaľovala a snažila sa, aby pršiel on za mnou. Ale znova ma začal vydierať. Tak prešiel týždeň, dva a možno aj tri, už som to nepočítala, čo sme neboli spolu. Raz pri jednej z mnohých telefonátov mi povedal, že ak ho neľúbim, nech už za ním ani raz neprídem. Nakoniec z neho vyšlo, celkom náhodou, že iná by mu už dávno dala a že ho nebaví to čakanie. Že ja keby som ho milovala, tak by som už nečakala. Na to zložil. A len napísal že je koniec. To znamená, že ak čakáte na niekoho dlho, nemusí to byť pravá osudová láska. že aj krásne slová môžu byť ako klamstvá. A že som urobila veľkú chybu, ak som bola ja k nemu úprimná. Nie všetko sa končí happy endom, a toto už vôbec nebolo tak. Hovoria, že čas lieči všetky rany, ale tie moje rany sa liečia príliš dlho...